Deň Víťazstva nad fašizmom – 8. mája sa stal prázdnym sviatkom, ktorý skoro nikomu nič nepripomína a kedy nám naviac zakázali nakupovať. Kedysi nám na Deň Víťazstva aspoň ukazovali veteránov a partizánov, keď im slávnostne odovzdávali kytice kvetov a usporadúvali s nimi besedy.
Dnes je počet tých, čo zažili vojnové časy minimálny, nemá nám kto pripomínať, čo sa vtedy dialo a za čo platili ľudia svojimi životmi. Deň Víťazstva sa potichu zmenil na Deň Zabudnutia na naše dejiny.
Uvoľnené miesto v našich spomienkach využívajú extrémisti, ktorí spochybňujú zverstvá fašizmu a predkladajú nám „nový“ výklad II. svetovej vojny, v ktorom milióny životov vlastne ani vôbec nevyhasli.
O to viac ma zaujal spôsob, ako sa vysporiadali s nedostatkom veteránov a nedostatkom očitých svedectiev z II. svetovej vojny v Rusku. Spôsob, o ktorom som v našich médiách nenašiel ani zmienku – pochod Nesmrteľného pluku.
Deviateho mája minulého roku mi napísala moja známa Galina z Moskvy, že boli s manželom na pochode Nesmrteľného pluku a pripojila zopár fotografií. Nesie na nich transparent – fotografiu mladého muža v uniforme s uvedením jeho mena, hodnosti a ešte že bol veliteľom tanku.
Bol som zvedavý, čo to vlastne je ten Nesmrteľný pluk. Galina mi to veľmi rada vysvetlila. Povedala mi, že v Rusku posledné roky tiež pociťovali nedostatok veteránov, ktorí by pripomínali, za čo vtedy bojovali a akú cenu za to zaplatili.
Niekde v Sibíri prišli s nápadom, ako prekonať nedostatok tých, čo vojnu zažili. Povedali si, že takmer každý má v rodine niekoho, kto v II. svetovej bojoval, alebo zahynul. Takmer každý môže prísť na námestie, priniesť fotografiu toho príbuzného, pripomenúť si jeho osud a tak poďakovať účastníkom vojny za obete, ktoré priniesli za to, aby sme my mohli žiť v mieri.
Pochod Nesmrteľného pluku je pochodom živých, ktorí v pamäti nosia spomienky a vďačnosť za obete na oltár mieru, ktoré priniesli naši predkovia.
Tento nápad sa veľmi rýchle uchytil aj v iných mestách. Galina tak už niekoľko rokov chodieva na pochod Nesmrteľného pluku v Moskve.
Nesie fotografiu svojho otca, ktorého v roku 1943 ako 23 ročného povolali do armády. Bol veliteľom tanku. Tank spolu s iným tankom pri jednej vojenskej operácii išiel na rozviedku na nepriateľské územie. Dostali priamy zásah. Jednému členovi posádky zranilo ruku, druhému nohu. Jej otec obidvom rany obviazal a dotiahol ich k svojim. Za to dostal vyznamenanie.
Zásah do jeho tanku na ňom ale zanechal ťažké psychické následky – už nikdy nemohol nastúpiť do tanku. Vždy sa mu v mysli vynorili desivé spomienky a pociťoval neznesiteľnú úzkosť.
Našťastie to jeho nadriadení nevyhodnotili ako neuposlúchnutie rozkazu, za čo by ho mohli aj popraviť. Prevelili ho k opravárenskej rote, kde opravovali poškodené tanky.
Otec jej rozprával, aká bola vtedy bieda, aký bol vtedy hlad. Američania síce pomáhali Sovietom dodávkami potravín a bojovej techniky, stále ale odkladali otvorenie druhého frontu. Sovieti tak znášali najväčšiu ťarchu boja s fašistami. Vojaci vtedy ironicky volali americké mäsové konzervy „konzervami druhého frontu“.
Galinin manžel si na pochode Nesmrteľného pluku pripomína otcových starých rodičov a všetkých súrodencov jeho otca, ktorých fašisti zabili v Babiom Jare na Ukrajine.
Minulého roku sa pochodu Nesmrteľného pluku zúčastnilo v Moskve viac než 1 milión ľudí, v celom Rusku to bolo viac než 10 miliónov.
Z nejakého dôvodu v našich médiách o pochode Nesmrteľného pluku nenájdeme ani zmienku, dozvieme sa iba to, že v Moskve prebehla tradičná vojenská prehliadka na Červenom námestí.
Národ, ktorý si nepamätá svoje dejiny je odsúdený na ich opakovanie.
Tak si kladiem otázku, ako mladej generácii odovzdať to, čím si naši predkovia prešli v minulosti. Ako urobiť z Dňa víťazstva nad fašizmom zmysluplný sviatok, ktorý je spojený s konkrétnymi ľuďmi, ktorých sme poznali a konkrétnymi príbehmi, ktoré si o nich rozprávame.
Hodiny dejepisu bývajú obvykle nudné – nič nehovoriace dátumy, nič nehovoriace mená, nič nehovoriace udalosti.
Iné to je, keď ukážete dcére fotografiu jej pradeda, ktorý sa zapojil do Slovenského národného povstania. Iné to je, keď jej porozprávate, že pradedo počas vojny doma schovával partizánov a riskoval pri tom svojim životom. A partizánka menom Zuzana sa často hrala s jeho malým synom – jej dedom.
Keď sa dedovi v dospelosti narodila dcéra – ich mama, tak ju na počesť tej partizánky pomenoval Zuzana. A to, že sa aj ona volá Zuzana je vlastne pokračujúca spomienka na tú partizánku, ktorú počas vojny schovával pradedo u seba doma.
Keď to dieťaťu vysvetlíte takto, je veľká šanca, že si zapamätá, čo to bola tá II. svetová vojna, čo to bolo to SNP, čo to bol ten fašizmus. A možno o pár rokov zoberie transparent s pradedovou fotografiou a pôjde na pochod Nesmrteľného pluku tiež. A svojim deťom možno porozpráva, prečo sa ona a jej mama volajú Zuzana.
Porozprával som niekoľkým známym o pochode Nesmrteľného pluku v Moskve a opýtal som sa ich, či sa niekto z ich rodiny zapojil do II. svetovej vojny.
Jeden známy, ktorý ma na stene zavesenú fotografiu Mariána Kotlebu mi povedal, že jeho otec sa aktívne zúčastnil oslobodzovania Československa. Bol ranený pri Liptovskom Mikuláši, prežil to, ale už nikdy sa celkom neuzdravil a niekoľko rokov po vojne zomrel. A či by išiel na spomienkový pochod na oslavu Dňa Víťazstva s fotografiou svojho otca? Jasne že by išiel.
A čo vy, máte niekoho, kto sa zapojil do oslobodzovania? Šli by ste s jeho fotografiou na spomienkový pochod? Porozprávali by ste svojim známym a deťom jeho príbeh?